Šľachtici v obci

Abovci

Jeden z najstarších veľmožských uhorských rodov. Jeho zakladateľom hol údajne Samuel Aha. V 11. storočí patrili rodu majetky od Matry po Slánske vrchy. Na prelome 13. a 14. storočia boli Abovci rozdrobení' na viac ako 20 vetiev. Vlastnili majetky v Zemplínskej, Abovskej, Hevešskej a Boršodskcj župe. Z nich najznámejšia bola lipovská - panstvo Lipovec (neskôr rody Kecerovcov a iné), ktorá čaklovské majetky vlastnila už okolo roku 1282 (Alexander Aba). Čaklov bol v ich vlastníctve až do druhej polovice 14. storočia. V období rozvi­nutého a neskorého feudalizmu zastávali mnohí potomci tohto rodu význam­né politické funkcie vo východoslovenských stoliciach i na kráľovskom dvore. Niektorí sa zúčastnili aj stavovských povstaní. Sedmohradské knieža Štefan Báthori (potomok Abovcov) bol v rokoch 1576 - 1586 poľským kráľom.

Rozgoniovci (Rozgonyi)

Tento šľachtický rod získal pomenovanie podľa rodového sídla - Rozhano-viec - v Abovskej župe. Najstarším listinné doloženým členom rodu bol Raj-nold, župan Sabolčskej stolice. Za zásluhy vo vojnách získal v roku 1270 od Štefana V. donáciu na majetky v stoliciach Abov, Sabolč a Zemplín. Členovia rodu vynikli hlavne v 15. storočí ako vyšší hodnostári v stoličnej a centrálnej správe Uhorska, vďaka čomu postupne nadobudli majetky. Rod vymrel Štefa­nom a v roku 1523 získal časťjeho majetkov (panstvá Cičva, Vranov, Skrabské) jeho zať Andrej Bátori. Čaklov bol teda majetkom Rozgoniovcov od 2. polovi­ce 14. storočia do roku 1523.

Bátoriovci (Báthory)

Šľachtický rod Bátoriovcov sa odčlenil z rodu Abovcov. Jeho najstarším čle­nom sa stal Briccius, ktorý v poslednej štvrtine 13. storočia získal v Sabolčskej župe medziiným aj majetok Báthor. V 16. a 17. storočí vlastnil tento rod via­ceré majetky. Andrej Bátori - szatmársky župan, taverník za Ferdinanda L, získal manželstvom s Katarínou Rozgoniovou majetky Cičva, Vranov, Skrabské a iné. Týmto sa stal zemepánom aj v obci Čaklov, ktorý v tomto období spadal pod vranovské panstvo.

Drugetovci (Drugeth)

Šľachtický rod francúzsko-neapolského pôvodu. Filip aján Drugetovci pri­šli do Uhorska s kráľom Karolom Róbertom. Zohrali dôležitú úlohu v bojoch o kráľovský trón. Vďaka tomu na severovýchodnom Slovensku získali rozsiahle majetky. V služobnej hierarchii zastávali významné posty. Centrom ich výcho­doslovenského panstva bolo Humenné, podľa ktorého používali aj predikát "Homonnai". V 16. storočí boli prívržencami reformácie, ale už v 17. storočí boli na východe oporou rekatolizácie a habsburgskej moci v boji proti odboj-ným stavom. V roku 1684 kuruci Imricha Tókôliho sťali Žigmunda, posledné­ho mužského potomka rodu Drugetovcov. Týmto rod vymrel po meči. Drugc-tovci Čaklov vlastnili aj v 2. polovici 17. storočia.

Nádašdi (Nádasdy)

Patrili medzi staré uhorské maguátske rody. Svoj pôvod odvodzovali od Arpá-dovcov. Generácie tohoto rodu postupne získavali grófske a barónske tituly, čo im umožnilo vykonávať dôležité župné a kráľovské funkcie. V roku 1575 sa Fran­tišek Nádašdi vo Vranove zosobášil s Alžbetou Bátoriovou (známou ako krvavá Čachtická pani). Po smrti jej brata Štefana v roku 1605 sa stali dedičmi panstva Vranov. Nádašdiovci tak vlastnili Čaklov v 1. polovici 17. storočia.

Ňári (Nyáry)

Pôvodne tento šľachtický rod sídlil v stolici Tolna, ale pod tlakom turec­kých výbojov sa usadil na Slovensku v Nitrianskej stolici. Jeho príslušníci zastá­vali v uhorskom kráľovstve rôzne významné funkcie. V 17. storočí bol vlastní­kom Caklova Štefan Ňári, hornouhorský hlavný kapitán, ktorý v spomínanom storočí získal časť drugetovských majetkov. Jeho rod vlastnil obec pravdepo­dobne až do polovice 18. storočia.

Barkóciovci (Barkóczy)

Barkóciovci si svoje meno odvodzovali od rodového majetku vo Vašskej sto­lici (Maďarsko). Vlastníctvo obce Čaklov, hoci spočiatku iba čiastočné, sa s rodom Barkóci spája od roku 1658. V rokoch 1772 - 1774 sú Barkóciovci po Čákiovcoch a Sirmaiovcoch tretím najväčším feudálnym rodom na Zemplíne. V Uhorsku zastávali významné spoločenské a majetkové pozície, a to aj za po­moci rodinného prepojenia na iné uhorské rody. Barkóciovci nestáli vždy na strane habsburgského cisárskeho rodu. Viacerí z nich stáli v časoch proti-habsburgských povstaní na strane kurucov. Príkladom toho je František Bar­kóci, kurucký maršal, ktorý od roku 1703 bojoval vo vojsku Františka II. Ráko-ciho. On sám vydal v roku 1711 rodový majetok —hrad Čičvu- do rúk cisárske­ho generála Jána Pálfiho, aby ho nakoniec zbúraii. V 18. storočí bol Čaklov zväčša majetkom Barkóciovcov. V roku 1850 medzi zemepánov obce patril Ján Barkóci, ktorý bol zároveň aj posledným mužským potomkom rodu. Práve on bol tvorcom tzv. rodového fideikomisu (nescudziteľného majetku), ktorého podstatu tvorila zásada, že rodový majetok mal prechádzať vždy, alebo na urči­tý Čas, iba najedného člena rodiny. Sídlom íideikomísu bol kaštieľv Továrnom. Do tohto majetku patrilo 39 dedín, medzi nimi aj Čaklov. Aby sa zabezpečila existencia barkóciovskeho rodu, dcéra Jána Barkóciho, Helena, sa v roku 1860 vydala za grófa Vojtecha Hadika. Ich sobášom sa datuje vznik Šľachtického rodu Hadik-Barkóci, ktorý bol v roku 1887 oficiálne konštituovaný cisárom Fran­tiškom Jozefom II. Začiatkom 19. storočia František aján Barkóciovci patrili k zemepánom obce a donátorom miestneho rímskokatolíckeho kostola.